Northern Lights (Part 1)

Zdravím milí čitatelia!

Nedávno som navštívila raj nervozity, pozitívnej žltej farby (nie, táto farba tento rok rozhodne v móde nie je) a obchytkaných časopisov. V jednom z nich som našla zaujímavý článok o „rozhovore s teenagermi“.

  V podstate sa tam hovorilo o veciach, ktoré dodržiavať pri tom vašom násťročnom.

Určiť si jasné pravidlá a hranice, netolerovať výtržnosti, sarkazmus nie je povolený... Na čo som ešte zabudla? Och, samozrejme, netolerujeme tú ich večnú nerozhodnosť.

  Nie som síce veľmi kompetentný človek, ktorý sa v podobných veciach vyzná, ale niečo o tom predsa len viem. Každý z nás bol teenagerom, nie?

  Väčšina násťročných  sa vôbec nepodobá na ten hrozný stereotyp, ktorý nám predostierajú v médiach. Máme čisté áčka, plníme si povinnosti do poslednej bodky. Vôbec nie sme takí iracionálni a nepredvídateľní za akích nás ľudia pokladajú. Vyrastáme s ťažkými rozhodnutiami a prijímame, že väčšina z nás skončí nezamestnaná. Sme cynickí vďaka prostrediu, v ktorom sa nachádzame, sarkazmus je naša jediná zbraň.

  Popravde, žiadny experti nás nemusia analyzovať, aby sme zistili čo je príčinou nášho hnevu. Je to jednoduché. Dôvodom je spoločnosť a svet, v ktorom žijeme. (Pozor, toto sa netýka len teenagerov!)

Máme si vybrať prácu, ktorú budeme vykonávať do konca života, hoci by sme si radšej vyberali či si dať na večeru šalát alebo rybu. Úprimne, všetci musia uznať, že naša generácia bude musieť upratať všetok ten neporiadok, ktorý tu pre nás starší zanechali. O detstvo prichádzame priskoro, čaká sa, že sa budeme správať ako dospelí, no zároveň nás vnímajú ako deti. Všetko je obrátené hore nohami.

  Nie je snáď pravda, že sa nikto len tak nestáva dospelým? Všetci predsa len starneme. S trochou šťastia pri tom aj trochu zmúdrieme (a opeknieme).

  Drahí čitatelia, uvedomujem si, že som vám prezradila dôležitý fakt o mojom veku,...

Na moment som sa zastavila. Ako pokračovať? Mala by som vôbec niečo podobné publikovať? Už teraz ľudia diskutovali o mojej identite, veku a všetkom, čo sa so mnou spojovalo. Nechcem pôsobiť arogantne, tak to proste je. Mám čitateľov skoro vo všetkých vekových skupinách. Čo ak si niektorí povedia, že by mali prestať čítať články od teenagerky?

„Mark!“ zakričala som do chodby. O pár sekúnd ku mne dobehol môj udychčaný vydavateľ. Teda redaktor novín, v ktorých som publikovala.

„Horí?“ spýtal sa rozhliadajúc sa po kancelárií. Dva dni dozadu som tu rozbila lampu a skoro zapálila koberec. Na moju obranu to vôbec nebola moja chyba. Chodím tu len dva krát do týždňa a zdieľam ju s Kim, stážistkou, ktorá je odo mňa o pár rokov staršia. Hodila som Kim loptu, ona ju nechytila a lampa putovala za bielym svetlom. Už si nepamätám čo sa to stalo s kobercom, ale pokladám to za dar prozreteľnosti. Popravde, ani by som to kobercom nenazvala. Skôr to bola chlpatá podložka do kúpeľne, na ktorú sa lepí špina. Celá táto „kancelária“ je skôr komôrka s jedným zaseknutým oknom.

„Potrebovala by som, aby si si to prečítal,“ oprela som sa na otáčacom kresle a ukázala na monitor počítača. Jeho výraz prezrádzal očividnú úľavu, že som mu nespôsobila ďalšie škody na majetku.

  Sledovala som ako mu oči kmitajú zo strany na stranu.

„Ja neviem Gaia, si si istá, že chceš prezrádzať svoj vek? Navyše to zaváňa tvojimi politickými názormi, ktoré sme z článkov vylúčili.“

„K mojim názorom som sa ani nepriblížila,“ vzdorovito som si prekrížila ruky na hrudi ako malé dieťa.

„A čo je potom veta: 'Úprimne, všetci musia uznať, že naša generácia bude musieť upratať všetok ten neporiadok, ktorý tu pre nás starší zanechali.'?“

„Haló Mark. Volá sa to sloboda prejavu,“ prevrátila som očami.

„Každopádne, kritizuješ spoločnosť, rodičov, politikov, a podobne... Budeš si to musieť ešte premyslieť, dal som ti síce voľnú ruku v tom čo budeš písať, ale nepotrebuješ negatívnu odozvu.“

  Zaobalil to síce pekne, ale obaja sme vedeli, čo mi tým chcel naznačiť. Musím to prepísať. Ak mám byť úprimná, trochu mi odľahlo, no prevážilo sklamanie. Bola som šťastná, že mám túto skvelú prácu. Nikto z mojich kamarátov nemohol povedať, že by si zarobil lepšie ako ja, alebo že by robil niečo, čo ho bavilo.

  Na druhej strane, nikto z mojich kamarátov o mojej práci nevedel. Musela som to držať v tajnosti ako marketingový ťah. Do svojich článkov som sa podpisovala ako „D.“ alebo „slečna D.“, čo znamenalo moje priezvisko. Daniellsová.

  Všetko to začalo tým, že som si založila blog, kde som písala o svojich zážitkoch, trápnych situáciach alebo pocitoch. Anonymne, samozrejme.

  Po nejakej dobe som získala nepravdepodobne vysoký počet čitateľov a ponuku od Marka. Do redakcie som mala chodiť dva razy do týždňa, písala by som svoju rubriku a recenzie na určité udalosti. A všetko by som mala platené.

  Kto by takú ponuku neprijal?

Ku všetkému, svoj pôvodný blog som si mohla ponechať, čo bola moja jediná podmienka. Malou nevýhodou bolo, že som naň nemala toľko času ako predtým. Popri škole, práci a verte tomu či nie, aj domácim povinnostiam, som ho dosť zanedbala.

  Neprítomným pohľadom som hľadela na Markové nohy. Odkašľal si, čím ma vrátil do reality. Zrejme čakal nejakú odozvu. Čo mi to vlastne povedal?

„Choď domov Gaia, porozmýšľaj nad tým článkom a potom sa do toho pusti.“

  Och, a aby som nezabudla, ďalšou výhodou bolo, že som nemala stanovený pracovný čas ako plnohodnotný zamestnanec. Väčšinou som tu bola dosť dlho, pretože nešlo len o články, ale aj ich úpravu, čítanie, triedenie pošty od mojich čitateľov a mali tu skvelú kuchyňku, kde som vždy našla niečo pod zub... Dobre, uvedomujem si, že to posledné nie je podstatné, ale keď sa zamyslím, nemohla by som pracovať niekde, kde by nemali dosť jedla.

  Áno, som materialistka.

  Mark sa na odchode ešte otočil. „Ozaj, mám dva VIP lístky na Coldplay. Tuším je tam aj priepustka do zákulisia. Chceš ich?“

„Panebože Mark!“ vyskočila som zo stoličky, moja prudká reakcia ho zrejme zaskočila. „Samozrejme, že chcem!“

„Dobre, lebo ja idem so ženou na nejakú hlúpu oslavu. Aspoň niekto si to užije,“ zamrmlal sám pre seba.

„To teda užijem,“ bežala som za ním po chodbe, aby som tie lístky vymámila hneď a zaraz. Milujem svoju prácu!